Kuba - ako je to tam naozaj?

Autor: Milan Roman | 27.11.2016 o 19:40 | (upravené 27.11.2016 o 20:29) Karma článku: 11,89 | Prečítané:  6495x

Už asi tri roky sa chystám, že napíšem o návšteve Kuby. Hneď na úvod poviem, že na Kube ju úžasné podnebie, čisté nádherné more, pláže s bielym pieskom a vynikajúci rum. To ostatné už také skvelé nie je.

Poďme po rade.

December 2013.

Nastupujeme v Prahe do Boeingu 777,nie je úplne plný, tie hodiny v lietadle sú strašne dlhé aj napriek jeho priestrannosti.

V Havane je maličké letisko, hodiny čakáme na batožinu, začínam si všímať odlišnosti od iných letísk. Na mnohých miestach letiska sa niečo opravuje, vidím naskladané regály a stoly neznámeho významu. Na wc nenájdete toaletný papier, wc sa samo spláchne a okamžite vytečie na zem. Vyjdete von a “hajzlbaba” vás skásne. Delegátka je kubánka, študovala v Prahe.

Dorazíme na hotel, na izbe zima, nesvietia svetlá, ale zasa tečie teplá voda. Začína sa ma zmocňovať pocit, že som toto už zažil. Žena hovorí, že pôjde nahlásiť nesvietiace svetlo, nahlas uvažujem, že buď nebudú ľudia alebo žiarovky.  Tu prezradím koniec, naozaj to nikto neopravil za celý čas.

Ráno idem do hotelového shopu, lebo veď cigary kubánske chcem. Obchod omotaný reťazou, visací zámok, otvárajú o deviatej. Ešte o štvrť na desať bol zatvorený a keďže odchádzame na prehliadku Havany, nezistím kedy sa tu naozaj chodí na deviatu do práce.

Ako prvé míňame divadlo, delegátka oznamuje, že sa volalo Blankytné divadlo, ale po revolúcii ho premenovali na divadlo Karla Marxa. Cítim, že to bude zábava. Delegátka vidí môj úškrn a hneď mi vysvetľuje, že aj u nás sme to tak donedávna mali. Veď mali, mali, snažím sa zachrániť náš vzťah.

Po ceste vidieť všade špinu a Cheguevaru. Kaviarne takmer nikde. Prichádzame na námestie, kde Fidel po víťaznej revolúcii rečnil tuším šesť hodín bez prestávky. Námestie veľké ako desať václavákov, nikde žiadna kaviareň, ani stánok s vodou nič. Delegátka rozpráva ako tu oslavovali víťazstvo v revolúcii a ja sa už niekoľký krát neviem zbaviť dojmu, že remíza by bola lepšia.

Asi je to na mne vidieť, lebo delegátka si dáva veľmi záležať, aby to práve mne vysvetlila poriadne. Veď chápem, jasne.

Prečo je všade Che guevara a nikde nie je Fidel? Lebo Fidel ešte žije, my až po smrti ľudí oslavujeme, hovorí delegátka. Pýtam sa, či si je istá, že ešte žije. Áno, veď bol v televízii. Aha, no jasne. S tým čo ja viem o televíziách… No ale nechcem hrotiť situáciu, aj tak to mám nahnuté.

Z autobusu vidím dlhý rad pred obchodom. Čo to je, prečo tam stoja? Asi dostali mäso, sucho odpovedá delegátka a škaredo na mňa pozerá. Iste, hovorím si a definitívne sa prepájam do módu “socializmus”, oživujú sa spomienky z môjho detstva a puberty v československu. 

Výklad pokračuje, kubánci zarobia mesačne asi 18eur, dostanú potravinové lístky na polku kuraťa a kilo ryže na mesiac.

Hotel Hilton zobrali majiteľom (znárodnili) a premenovali na hotel Sloboda. V mene slobody sa aj krádež dá ospravedlniť, zdá sa.

Kuba je veľký výrobca kávy, ale miestni kávu nemajú. Keď im niekto zo zahraničia kávu prinesie, tak si jednu uvaria, zvyšok zmiešajú s mletým hrachom a postupne dosypávajú hrach, takže na konci už pijú len hrach…

Kubánci sú veľmi šikovní, všetko opravia (iste, keď si to kúpiť nemôžu), akurát potrebujú občas doviezť náhradné súčiastky zvonku.

Ideme mimo hlavného mesta okolo takej nejakej búdy. Zastavíme a šofér s delegátkou hovoria, že chvíľu pauza, obchod. Idem pozrieť, v obchode len vajíčka a nejaké veľké plechovky. Šofér s delegátkou kupujú po päť kusov: “kečup, v Havane nie je”.

V Havane idem pozrieť do potravín, že koľko tu stoja veci, keď tak málo zarobia. No, milí marxisti, nepoteším vás. Ak v obchode náhodou niečo majú, ceny sú ako u nás. A väčšinou v obchode majú dva druhy džúsu a šesť druhov rumu, inak nič. Okolo toho sa tu potuluje dvanásť predavačiek, veď plná zamestnanosť musí byť. Na jedného zákazníka pripadá šesť predavačiek, luxus parádny.

Domáci posedávajú v garážach, čo sú také ich krčmy. Našli sme konečne nejaký bar. Obrovský, luxusný, len nikde nikto. Domáci sem nesmú, turistov veľa nie je. Na ulici babka fajčí cigaru dlhšiu a širšiu ako jej noha. Odhadujem, že ju bude fajčiť do smrti.

Hotel, kde býval Hemingway a krčma, kde chodil za frajerkou, má navždy vystarané o klientelu. v krčme je plno turistov, striedame sa v rýchlych intervaloch, obed a preč. Počmárané steny, inak ničím výnimočná krčma, akurát tu majú jedlo, to je privilégium.

Navštívili sme aj múzeum rumu Havana, neskôr mi domáci vysvetlili, že túto značku nepijú, že je dobrá na predaj na západ, ale oni majú oveľa lepšie rumy pre seba. Snažil som sa to overiť ako len išlo a môžem s určitosťou povedať, že na Kube je mnoho a mnoho výborných rumov.

Ďaľší deň odchádzame na hotel vo Varadero. Jedna lampa svieti (zo štyroch), čo už beriem ako bonus. O chvíľu zisťujeme, že je problém s wc. Už automaticky naskakujú spomienky na detstvo, záchod ako pred 20 rokmi u nás jediný typ, neomylne otváram vrchnú nádobku a zisťujem, že tam, kde má byť retiazka, sú štyri druhy šnúrok pekne naviazané na seba, ktoré sa občas roztrhnú(no, to občas bolo asi dvakrát denne). To opravím hravo, ale veď nahlásime to na recepcii. Nebudem vás napínať, za celých 12 dní to nikto opraviť neprišiel. (Nejsou lidi, plná zamestnanosť atď.)

V bare je to super, nalmiešajú ti nápoj aký chceš a postavia k nemu fľašu rumu, aby si si dolial koľko rumu chceš. Doporučujem všetkým alkoholikom, boli tam aj rusi a využívali to hojne. Spolu s nami prišli aj česi, zabávame sa na tom, ako spláchli wc a ležali na izbe a po chvíli zistili, že vodu majú všade. Tiež pamätajú socializmus a berú to športovo. Zoznamujeme sa s barmanmi. Sú to vyštudovaní profesori, ovládajú jazyky a robia tu kvôli tringeltom. Toľko by nezarobili nikde inde, práca čašníka na Varadere je privilégium.

Ráno vyrážame na prehliadku Varadera. Jazdí tam taký ten vlastivedný autobus, za dve eurá si kúpite lístok a vystupujete a nastupujete celý deň. Okrem vodiča je vnútri predavač lístkov, tak sa dosahuje plná zamestnanosť… U autobusu je dôležité vedieť pár informácií: chodí si bez ohľadu na cestovný poriadok kedy chce a zastavuje na zastávke +- 200m. Musíte mať oči na stopkách a číhať na autobusy.

Internet na hoteli majú na jednom pc, je to taký dial up ako pred 20 rokmi u nás, nebaví vás na ňom pracovať, ale to je tentokrát skôr plus. Na wifi zabudnite, nie je nikde.

Keď zastaví autobus, obkľúčia vás deti a pýtajú bonbóny, ako my kedysi od kamionistov plechovky coly a angličáky. Idete po ulici a samí manažéri pouličného obchodu, budúci kubánski oligarchovia. Všetci predávajú cigary, ukradnuté z fabriky, kde robia. Jeden mi ukazuje v nohaviciach našité dve trubky, do ktorých tie cigary vloží, aby ich preniesol cez vrátnicu.

Vybavenie pasu stojí 90 euro. Pri ich plate nato za pol roka majú, ak nebudú jesť. Na letenku si našetria neviemkedy. Jediný tv v obchode s elektro, uhlopriečka 60cm stojí 400e. Zato tu majú ešte kazety Maxell. Ak si ich ešte pamätáte.

Je tu strašne teplo stále, ale kubánci nemajú klimatizácie, lebo elektrina je pre nich drahá. No, my turisti kapitalistickí ich našťastie v hoteloch máme.

V potravinách pýtam pravú kubánsku kávu, keďže ju nikde nevidím. Predavačka sa zatvári záhadne, obzrie okolo seba a spod pultu vytiahne jeden kus v zelenom obale. Poučený domácimi pýtam tú ešte lepšiu, v čiernom obale. Prepína na vyšší level, zájde do skladu a pod bielym plášťom mi tajne jeden kus donesie. Zaplatil som a dúfam, že ju zato nezavrú do basy. Domáci mi hovorili, že u nich je polovica ľudí policajtov. Niektorí sú uniformovaní, iní tajní.

Pred obchodom sa hrajú tri deti. Majú kolieskové korčule, presne dve. Chvíľu má jedna pravú a druhá ľavú a potom sa striedajú. Na najväčšej ulici La Rampa (podobnej La Ramble v Barcelone) sa ťažko hľadá kaviareň a vlastne aj turisti, zato deti tam hrajú futbal s pozošívanou loptou z viacerých kusov, dedo mi o takej rozprával.

V tv normálne beží americký futbal, na pláži každých 50m vás stráži miestny policajt. Kubánci na pláže ani do hotela nesmú. Personál hotela sa pri odchode podrobuje osobnej prehliadke, aby niečo neodnášali domov.

Keď sa viacej zoznámite s čašníkmi, tak vám tajne predávajú lístky na autobus za polovičnú cenu. Dokonca aj ten, čo predáva lístky v autobuse, tak sa vás pri vystupovaní opýta, či mu ich nedáte.

Polovicu cesty práve opravujú. Akurát jeden čechokanaďan, ktorý na Kubu chodí už desať rokov vždy na zimu, tak hovorí, že to už robia celých desať rokov a nepohli sa.

A top príhoda na záver. Kubáncom sa pokazila nejaká elektráreň, tak pár mesiacov kupovali elektrinu od USA. Pred vianocami Fidel vystúpil v televízii a asi hodinu rozprával ako ich chcú američani zničiť drahou elektrinou, ale oni sa nedajú a ukážu im. Cez vianoce štyri dni nebudú svietiť. Takže vianočné sviatky kubánci strávili potme a pár kilometrov od nich na Varadere vysvietené hotely plné cudzincov, v noci vystupuje Národný balet u bazénu, na každom hoteli iná kapela, vysvietené lampióny a ruka hore.

Odveziete sa parádnymi autami. Síce budete omotaní vnútri káblami krížom krážom, ale zvonka vyzerajú skvele. Je to asi tak ako aj Kuba. Nádherné miesto, vynikajúce podnebie a obrovský potenciál, ale bieda na každom kroku. Skanzen socializmu ako vyšitý. Návštevu odporúčam.

P.S: Do ďaľšieho blogu a na facebook pridám fotky.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Čudne rozdelené peniaze siahajú ku Kaliňákovmu známemu

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

DOMOV

Sieť čelí exekúciám, dlžoby nespláca ani SDKÚ

Sieť nezaplatila vyše 500-tisíc eur, pre ktoré ju naháňajú exekútori.

DOMOV

Koho odfotili s Kollárom či Lipšicom? Politici a mafiáni na fotkách

Z väzby prepustili Ľubomíra Kudličku.


Už ste čítali?